Tmavou uličkou, ktorá vedie ľudské kroky na jedno smutné miesto plné spomienok, kráčal chlapec oblečený v čiernom kabáte. Každý jeho krok vniesol do ticha zvláštny zvuk. Kráčal pomaly. Na tvár mu padali kvapky teplého letného dažďa. Ku kvapkám kotúľajúcim sa jeho tvárou sa pridali trpké slzy. V ruke držal kyticu poľných kvetov. Zastal pri železnej bráne, obrátil tvár späť a neisto prešiel bránou. Prezeral si náhrobné kamene, až pri jednom z nich, ktorý bol skrytý pod sivým múrom, klesol na zem.
Pozdvihol oči k nebu. Kyticu položil na hrob, no ani nepozrel na fotografiu usmievajúceho sa mladého dievčaťa. Vstal a odišiel.
Stála som pri okne, keď odrazu zdvihol hlavu. Jeho oči ma zasiahli ako šíp. Chvíľu sme na seba vyjavene hľadeli. Upriamila som pohľad na bránu, s ktorou sa pohrával vietor. Ani som si nevšimla, kedy záhadný chlapec s krásnymi očami zmizol. Sadla som si do kresla a zaspala som. Zo spánku ma prebudilo zvonenie. Hodiny ukazovali deväť. Zvonenie bolo čoraz intenzívnejšie.
– Kto to môže byť tak neskoro? – pýtala som sa sama seba. Otvoriť dvere bolo jediným riešením, ako to zistiť. Stál tam on. On, ktorý ma pred hodinou opantal svojím čarovným pohľadom. Očami si ma premeral a záhadne sa usmial.
– Želáte si? – neisto som sa spýtala. Neodpovedal. Iba tam stál a hltal ma očami. Zavládlo ticho. Nezmohla som sa ani na slovo. Odrazu natiahol ruku smerom ku mne. Pokúsila som sa niečo povedať, no on akoby v živote nepotreboval slová. Priložil mi ukazová
– Neboj sa. Chcem ti niečo ukázať, – jeho hlas znel ako krásna pieseň, ktorá prenikala až na dno mojej duše. O chvíľu sme už stáli pri sivom múre obopätom záhonom bielych ruží. Chytil ma pevnejšie za ruku. Z očí mu vyžarovala láska a zároveň i strach. Str
– Miloval som ju. Je to už päť rokov. Bola celým mojím životom. Je to moja vina, že zomrela.
– Nie!Bol To osud. Proste sa To stalo. Nemôžeš Za To viniť seba.
– Ale áno. Ty nevieš, čo sa stalo. Chceš to počuť? – nie veľmi vľúdne sa ma opýtal.
– Nie. Päť rokov je dosť dlhá doba, aby sa s tým človek vyrovnal.
– Skúšal som to mnoho ráz, ale nedarilo sa mi to. Všade, kde sa pozriem, ju vidím. Dokonca aj v zrkadle.
– Tak. Teraz ma pozorne počúvaj. Poviem ti niečo, čo pokladám za najväčšie tajomstvo v mojom živote. Existuje chlapec, ktorý je jedinou láskou môjho života. Určite premýšľaš, prečo teraz nie som s ním. Dlhé roky som sa obviňovala, že kvôli mne sme sa rozi
– Ďakujem ti za tvoje slová a nezabudnem, – prvýkrát sa šťastne usmial. Pobozkal ma na líce, chytil za ruku a previedol ma čiernou bránou. Kráčali sme pevným krokom v ústrety krásnej budúcnosti.
Lucia Karapová, 2.B
Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA