2. KAPITOLA
V MINULOM POKRAČOVANÍ SA ELY ZOZNÁMILA S GILISOM A BOLA RADA, ŽE BÝVA V ŠŤASTNEJ RODINE…
V škole bolo veľmi rušno, pri skrinkách sa hemžila kopa študentov. Až keď sa to trochu uvoľnilo, vybrala som si učebnice na prvú hodinu, ktoré sme včera dostali. Z môjho miesta v predposlednej lavici som mohla pokojne sledovať celú triedu.
Môžeš mi požičať tú kazetu, Ely ? pristúpila k mojej lavici Carol. Je to pomerne nízke dievča s vlasmi vyčesanými do hustého vrkoča. Od prvej chvíle mi bola nesympatická Xeni, to dievča s veľkými zubami, a ako som si stihla všimnúť už v prvý deň, zrejme som jej ani ja veľmi nepadla do oka, pretože sa mi ani raz neprihovorila. Všetkých profesorov som si ako-tak obľúbila, samozrejme s určitými výhradami.
Myslíš, Chrisin, že by som sa mohla naučiť dobre tancovať, aj keď to teraz vôbec neviem? opýtala som sa jej, keď sme sedeli v obrovskej jedálni našej školy a chrumkali zeleninový šalát.
Ja si myslím, že áno, povedala Cathy, jedna z mojich dobrých kamošiek z triedy.
Okrem toho Chrisin navštevuje jedno stredisko, kde tancujú moderné tance. Ona je od prírody stvorená pre tancovanie, dodala.
Áno, tak to je výborné, musíš ma to naučiť. Na pláži je miesta dosť. Príď aj ty, Cathy! vyhŕkla som.
Dobrý nápad. Môžem ti doviesť aj nejakého tanečníka, usmiala sa šibalsky Chrisin.
Keď sa naučím dobre tancovať, potom si nájdem nejakého playboya a potom to roztočíme, rozrehotala som sa.
Konečne uvidím, kde bývaš, poznamenala Chrisin, keď sme za účelom tancovania išli k nám. Ešte si odbehla domov odniesť veci (iba také hlúposti, lebo školské veci ostávajú v škole), a potom sme sa už vydali k nám.
To bývaš tak ďaleko? opýtala sa ma, keď sme už konečne došli na pláž.
Ešte nie som celkom doma, povedala som a ukázala na domy hore.
Uf, koľko je tam schodov! vyvalila oči aj Cathy.
Päťdesiat presne! odvetila som pohotovo. Vybehli sme hore a ja som ich zaviedla do svojej izby.
Aké je to tu útulné! zvolala Cathy. „To sa ti tu žije, keď máš izbu sama pre seba. Ja mám izbu dosť veľkú, ale spolu so sestrou, “ vzdychla.
Máš sestru? ozvala sa Chrisin z balkóna, odkiaľ sledovala more. „Áno, moje dvojča, “ znela krátka odpoveď.
To je skvelé. Ja by som chcela mať dvojča. Je to zaujímavé, keď niekto vyzerá tak ako ty, nie? Zdalo sa mi zaujímavé mať dvojča, ale Cathy pokrútila hlavou. „To vôbec nie. Koľkokrát si nás už zmýlili. Ale najhoršie je, keď ona niečo vyvedie v škole a mne to podaktorí profesori vyčítajú.“
Tu bývať, je to ako v raji. Chrisin privrela balkónové dvere a sadla si na posteľ. Ponúkla som ich malinovkou a potom sme šli na prázdnu pláž. Čakalo ma však nemilé zistenie – tancovať sa asi sotva niekedy naučím.
Sobotňajšie dni sú v mojom živote najobľúbenejšie. Vylihujem dlho do obeda a poobede si idem zaplávať. Vo voľné dni je síce pláž dosť plná, ale mne to neprekáža. Erik na kamennom chodníku búchal loptou.
Poď si zahrať! zakričal na mňa.
Idem si zaplávať, mykla som plecom.
Tak sa neutop, mávol rukou.
Bolo strašne horúco a pláž bola čoraz plnšia. Zašla som na samý okraj, kde bolo moje najobľúbenejšie miesto a nebolo tam veľa ľudí a slnko mi o chvíľu vysušilo moje mokré plavky. Opretá o skalný výbežok som vychutnávala pokoj sobotňajšieho popoludnia. Natiahla som si béžové tričko a vytiahla hrubú knižku, ktorú som si vypožičala z mestskej knižnice. Okolie nášho domu je ako stvorené na čítanie takých ohromných románov, aký som práve držala v ruke.
Zrazu som pri okraji brehu zazrela akéhosi človeka na vozíčku. Mal kučeravé vlasy, a tak ma napadlo, že to môže byť brat Chrisin. Podišla som k nemu bližšie a poklepala ho po pleci.
Gilis? opýtala som sa. Zdalo sa, že je zamyslený, pretože sa strhol.
Áno . . . to si ty Ely? Hm . . . voláš sa Ely, však? zneistel.
Áno. Ely, usmiala som sa.
Bola si sa kúpať? prehodil, pričom prižmúril oči pred slnkom, ktoré mu svietilo priamo do tváre. „Áno, mám rada toto miesto, “ usmiala som sa šťastne.
Ja tiež. Veľmi často tu chodievam. Gilis si vzdychol a až teraz mi pozrel priamo do tváre. Už minule som si všimla, že sa na človeka pozrie až po určitom čase.
Naozaj? Vieš, že som ťa tu ešte nikdy nevidela? sadla som si na horúci piesok vedľa jeho vozíka.
Pláž je veľká a ja som vždy na inom mieste. Som rád, že bývam neďaleko pláže, lebo je to naozaj pekné miesto.
Neďaleko? Veď táto pláž je od vášho domu hodný kus cesty, pokrútila som hlavou.
Áno, to je, ale myslel som to tak, že je dobré bývať v okolí mora a nie kdesi vo vnútrozemí, vysvetľoval mi ochotne, pričom však pozeral na zlatistý piesok.
Musím podotknúť, že ja som nikdy nemala problém pozerať ľuďom do očí. Zato i keď som pomerne výrečná, dosť často sa ocitnem v rozpakoch. „Tak to s tebou úplne súhlasím, “ takmer som vykríkla. „Ja by som za nič na svete nechcela bývať vo vnútrozemí. More, to jednoducho patrí k môjmu životu, “ dodala som. V diaľke som zazrela Erika, takže ho zrejme omrzelo pobehávanie okolo domu s basketbalovou loptou. „Nevieš náhodou, koľko je hodín?“ opýtala som sa.
Ľutujem, ale nemám hodinky. Prečo, ponáhľaš sa niekam?
Ale nie, len vždy o šiestej sa venujem mojim ružiam. Pozriem sa, či nie sú suché, trochu ich poupravujem a polejem. A, samozrejme, sa s nimi rozprávam, hoci Erik, môj brat, si myslí, že som blázon. Ale zväčša ma nevidí, vysvetlila som mu to.
Zrazu ma napadlo, prečo sa vlastne zdôverujem so svojimi malými tajomstvami človeku, ktorého vidím druhýkrát v živote. A ešte dokonca chlapcovi. Čo ak ma vysmeje, ako už mnohokrát predtým Erik, keď ma pristihol rozprávať sa z ružami, alebo stvárať iné „detské“ hlúposti?
Možno sa tieto tajomstvá zdajú byť pre niekoho obyčajnými hlúposťami, ale pre mňa nie. Nebolo by mi jedno, keby sa začalo rozprávať…
AK CHCETE VEDIEŤ, KEBY SA ZAČALO ROZPRÁVAŤ(ČO), PREČÍTAJTE SI ĎALŠIE POKRA-ČOVANIE NÁŠHO ROMÁNU.
Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA